História Internetu

Na počiatku Internetu stál projekt ARPAnet v USA. Arpanet bol projekt prepojovania paketov v sieti počítačov. V 1969 pripojili k sieti v Los Angeles ešte tri ďalšie siete. V roku 1971 mal Arpanet už okolo 19 uzlov s tridsiatimi univerzitnými sieťami, ktoré financovala ARPA. Internet musel prekonať počiatočné problémy. Prvý kód TCP bol napísaný Richardom Karpom, ktorý bol potom v decembri 1974 upravený Yogen Dalal. Prvá špecifikácia protokolu TCP bola publikovaná ako Internet Experiment Note v decembri 1974. V 1981 firma 3COM prišla s TCP/IP produktom, ktorý funguje na Ethernet-e. Postupne sa pripájali ďalšie lokálne siete. ARPAnet zostával pod pevným riadením do roku 1983, keď sa jeho vojenský segment oddelil a vytvoril samostatnú vojenskú sieť MILNET. V roku 1994 vstúpila do hry Národná vedecká nadácia USA (NSF – National Science Foundation) prostredníctvom svojho úradu pre pokročilé vedecké výpočty, ktorý inicioval vývoj siete NSFNET.

V roku 1989

Bola napísaná prvá kapitola webu. V švajčiarskom výskumnom stredisku CERN v Ženeve, ktoré bolo ako jedno z mála pripojené k vtedy rodiacemu sa internetu, definoval Tim Berners-Lee hypertextový systém pre CERN – dnes sa dá povedať, že išlo o prvý intranet na svete. O rok neskôr napísal Tim Barners-Lee prvý program na tvorbu primitívnych hypertextových stránok a stal sa nesmrteľným druhý krát, keď pre systém bežiaci na jedinom počítači navrhol názov „World Wide Web“.

Základné pojmy

TCP / IP - Transmission Control Protocol / Internet Protocol – súbor sieťových protokolov, ktoré tvoria materskú reč všetkých počítačov pripojených do Internetu.
- zabezpečuje prenos medzi jednotlivými uzlami v Internete
Je plnohodnotným pripojením systému alebo lokálnej siete do Internetu, kde koncoví účastníci nadväzujú zo svojho systému priame internetovské spojenia na báze protokolov TCP/IP a majú možnosť plne využívať všetky služby Internetu.
Pripojenie na Internet, poskytovateľ služieb
Na internet sa môžeme pripojiť pomocou telefonickej linky dial-up a ISDN, bezdrôtové spojenie mikrovlné a satelitné pripojene a pevné pripojenie káblom – pevná linka. Každý užívateľ sa pripája na svojho providera, poskytovateľa siete. Prenosová rýchlosť závisí od hardwaru a od pripojenia. Poskytovateľ služieb dodáva pripojenie na internet spolu aj s e-mailovým kontom užívateľa internetu.

Adresy – predstavujú základ práce s Internetom

Každý počítač, pripojený k Internetu, je reprezentovaný adresou, ktorá sa skladá z adresy siete a adresy uzla v jej rámci – t.j. má pridelenú jednoznačnú, tzv. IP adresu, ktorá má 32 bitov.
1. Číselná adresa – tvorí sa 4-bytovou hodnotou, jednotlivé byty sa zapisujú zvlášť a píše sa medzi nimi bodka.
Napr. 158.195.38.101
2. Doménová adresa – skladá sa z dvoch častí: uzla a domény.
Doménová adresa – má formát v tvare: uzol.doména
Doména – časť doménovej adresy obsahujúcej postupnosť mien, oddelených bodkami.


Vzhľadom k tomu, že protokoly TCP/IP pracujú interne s číselnou adresou, je potrebné doménovú adresu na ne prevádzať.
Na tento prevod slúžia tzv. Domain Name Servers.
Najvyššia úroveň – označenie štátu
Druhá a nižšia úroveň – skratka organizácie, ktorá vlastní sieť.
Kombinácia userid a domény musí byť v Internete jedinečná. Každá ďalšia časť domény sa nazýva subdoména. Tieto sú od seba oddelené bodkou.

Označenie štátov:

sk - Slovensko cz - Česko
at – Rakúsko de - Nemecko
uk – Anglicko hu - Maďarsko
Inak je to v USA, kde vlastne vznikla počítačová sieť a označenie najvyššej úrovne domény sa odvíjalo od oblasti využívania siete:
org – nekomerčné organizácie com – komerčné organizácie
edu – oblasť školstva mil – armáda
gov – vládne inštitúcie
Na nájdenie www stránky na Internete potrebuje prehliadač poznať jej URL adresu (Uniform Resource Lokator), napr. www.centrum.sk.

Architektúra Klient – Server

Na internete sa využíva architektúra klient - server, kde klient je väčšinou normálny užívateľ a serverom je nejaký WWW server spravujúci hypertextové dokumenty. Server je neaktívny až pokým nedostane požiadavku od klienta, ktorú prijme a spracuje. Klient väčšinou využíva klientské programy na posielanie požiadaviek na servery. Príkladom týchto klientských programov sú napríklad Internet Explorer, Netscape Navigator, ktoré sa líšia rôznym dizajnom užívateľského prostredia, ale funkciu majú rovnakú. Internet využíva protokol TCP/IP na komunikáciu medzi počítačmi, ale na prenos HTML stránok sa využíva protokol HTTP. Všetky klientské programy sú na takúto komunikáciu prispôsobené vo všetkých systémoch (Windows, Linux, ...). HTTP je prenosový protokol používaný na komunikáciu klient – server, na kladenie požiadaviek serveru a na odpovede servera na požiadavky.

Zdroj: https://referaty.aktuality.sk/internet/referat-3955